Duchovia

Obyčajnému človeku príde spor o tom, či duchovia existujú alebo nie, ako otázka viac menej emocionálneho zamerania. Profesor dr. H. Holzer, jeden z vedúcich parapsychológov, sa zaoberal otázkou, čo je podstata duchov.

Duch je prežívajúca duševná spomienka na niekoho, kto zomrel tragickým alebo násilným spôsobom. V okamihu smrti je narušené odlúčenie duševnej energie od fyzického tela emocionálnym šokom, ktorý zabráni normálnemu prechodu energie do hyperpriestoru. Následkom tohto šoku nie je smrť vo vedomí umierajúceho registrovaná. Miesto toho trvá život v duchu umretého ďalej a tento nemôže poznať reálnosť smrti vo svojom vedomí. Duchovia nevedia, že ich fyzické telo je mŕtve, často však cítia, že už nie sú tým, čo boli pred tým. Trocha si uvedomujú, že nastala zmena a že mnohé veci už nie sú, ako bývali, ale nedokážu si ten stav ujasniť. Duchovia nikdy nie sú racionálny, podobajú sa neurotikom. Sú do určitej miery neschopní sa vysporiadať zo skutočnosťou svojho bytia a nie sú schopní, niečo pre seba spraviť. Nemôžu sa pohybovať z miesta na miesto, sú viazaní emocionálnou energiou miesta tragédie, nedokážu spraviť nič, čo by im pomohlo. Sú skutočne odkázaní len na pomoc zo strany živých ľudí. Nemôžu byť zachránení umretými, ktorí sú v záhrobí, nakoľko sa do záhrobia stále nedostali.

Duchovia žijú vo fyzickom svete (nakoľko sú elektromagnetickou energiou), ale nepatria k tomuto fyzickému svetu. Nemôžu sa vyrovnať zo svojim stavom bytia, cítia ako žijúci ľudia. Sú zmätení, keď nemôžu byť to, čo boli pred tým a keď nedokážu žijúcich ľudí na seba upozorniť. Zisťujú, že nemôžu určité veci vykonávať, napr. pohybovať predmetmi a podliehajú stále väčšej panike. Holzer hovorí, že duchovia sú viac výnimkou ako pravidlom, ale nie sú produktom fantázie. Rovnako tak sa duchovia nevracajú spiatky, nakoľko v podstate neodišli. Zo záhrobia sa môžu objaviť len zjavenia mŕtvych, ale nie zjavenia duchov. Je dosť zložité pochopiť, že je značný rozdiel medzi zjavením mŕtvych zo záhrobia a zjavením duchov, ktorí sú ako energia vo fyzickom svete. To sú dva rôzne fenomény. Keď sa mŕtvi (energetické jadrá vedomí umretých ľudí) zjavia, potom majú plnú slobodu sa manifestovať, zjaviť sa a zase zmiznúť a všeobecne majú plnú duševnú a emocionálnu energiu. U duchov sa nič z toho nenájde. Duchovia sú odštiepené časti osobností vedomí človeka z posledných okamihov jeho života. Nemôžu získať predchádzajúce spomienky, pokiaľ sa im nepomôže z ich stavu psychózy.

Je ešte veľa nesprávnych predstáv o fenoménoch duchov. Predovšetkým nie sú duchovia nič hrozivé, hovorí parapsychológ. Duchovia nemôžu človeku nič urobiť, nakoľko nie sú schopní prísť s človekom nejakým spôsobom do vzťahu. Je veľmi málo výnimiek. Môže sa stať, že človek, ktorý zavinil smrť iného, je rozpoznaný obeťou (jej duchom), keď sa vrátil na miesto činu. Duchovná bytosť, ktorá sa ako energia zdržuje na mieste tragédie, pozbiera veľkú emocionálnu silu a môže mať energiu zabiť živého človeka. Takýto prípad sa stal na Filipínach, kde sa vrah vrátil na miesto činu. Druhý prípad sa stal v nórskom Trondheime, kde bývalý opát kláštora, ktorý umrel v šialenstve, sa pokúšal na galérii v kostole uškrtiť návštevníkov kostola, nakoľko si ich zamenil s niekým z minulosti. Všeobecne nie sú duchovia schopní sa nejakým spôsobom dotknúť živých ľudí a spraviť im škodu. Vždy sú to žijúci ľudia, ktorí sa boja duchov. V skutočnosti sa nemusíme duchov báť, ale ich ľutovať a pomáhať im. Častým nedorozumením človeka je, že duchovia sa môžu pohybovať a človeka prenasledovať. To však duchovia nedokážu. Pokiaľ sa duch objaví mimo budovu alebo miesto, kde je duch viazaný, na nejakom inom mieste, potom nemáme do činenia s duchom, ale so zjavením umretého. Ďalším mylným názorom je, že duchovia sa objavujú o polnoci. V skutočnosti nemajú duchovia žiadnu predstavu času, nepoznajú rozdiel medzi dnom a nocou. Sú stále prítomní ako energetické pole /fb: duchovia-realita a fikcia/, viazané na určité miesto. Napokon len ľudia, ktorí bývajú v strašidelných domoch, môžu byť v určitom čase citlivejší na vnímanie duchov. Presný okamih tragédie, ktorá z nich spravila duchov, vyvolá v nich spomienku a vystupňuje potrebu sa manifestovať. Nehrá úlohu, či to bolo cez deň alebo v noci, avšak v noci sú mediálne kmity energie duchov, menej rušené bielym svetlom a zvukmi. Biele alebo žlté svetlo ničí pohyb mediálnych kmitov, môžeme predpokladať, že toto svetlo kmitá rovnakou rýchlosťou ako mediálne kmity. Čím je temnejšie, tým sú mediálne kmity silnejšie.

Svoje skúsenosti s duchmi popisuje Holzer takto:

Bol som takmer v tisíc strašidelných domoch na celom svete. Viem pomerne presne, kde najpravdepodobnejšie nájdem nejakú úbohú dušu, ktorá sa v okamihu smrti zaplietla do problémov, smrť svojho fyzického tela nechce pochopiť a hľadá niekoho, s kým môže hovoriť. Hľadám teda možnosť s duchom hovoriť a nájdem ju v osobe média, ktoré pracuje so mnou. Duchovi sa prepožičia hlas média v tranze (energia ducha prestúpi médium), vypočujem si jeho príbeh, ktorý rozpráva duch hlasom média a tým, že duch rozpovie svoj príbeh, sa oslobodí od naliehavosti príbeh stále opakovať, až kým sa dostane k sluchu živých ľudí.

Je to ako pri psychoanalýze, ale pacient neleží v ordinácii, pacient, nie je materiálny. Je prítomný vďaka schopnostiam média. Vedec musí bytosti vysvetliť, že čas postúpil ďalej a že situácia, ktorá mu pripravila utrpenie, už ďalej neexistuje. Pritom závisí mnoho od šikovnosti vedca, nakoľko duchovia nie sú rozumní a ich prvá reakcia je, že stále veria, že ešte žijú a že vedec im klame. Veria, že musia byť živí, keď môžu s médiom hovoriť a cítia telo média, do ktorého vnikli. Musí sa postupovať krok za krokom, aby sa dali presvedčiť, že sú mŕtvi a vysvetliť im ich stav. Ako náhle sa to podarí, môže sa im dať pokyn, aby odišli. To nie je vždy jednoduché, nakoľko duchovia nevedia, kam majú ísť. Musí sa im teda pomáhať. Snád si spomenú na veľkú náklonnosť k osobe, ktorá je v záhrobí a ktorú by teraz mohli dosiahnuť. Konečne sa podarí vedcovi ich natoľko presvedčiť, aby toho človeka, ktorého mali radi niekde vonku, v záhrobí našli. Ako náhle sa to podarí, stiahnu sa duchovia zo strašidelných miest. Prejdú do iného sveta, kam patria, a nakoľko sú už teraz len myšlienkovou formou, môžu sa pohybovať, pokiaľ sú k tomu emocionálne pripravení.

Duchovia sa dajú fotografovať. Profesor Holzer sa zaoberal tiež dôkazovým materiálom fenoménom duchov. Je treba pripraviť spoľahlivú techniku fotografovania. Svoje vlastné snímky hodnotí parapsychológ Holzer, ako dôležitý dôkaz toho, že duchovia sú objektívnou realitou. Všetko ukazuje na to, že sú to elektromagnetické polia, ktoré sú viazané na úzko ohraničené územie a sú schopné obmedzeného pohybu. Nemôžu však toto územie sami od seba opustiť. Tieto elektromagnetické polia obsahujú impulzy pamäti. Reagujú na ľudí vo svojej bezprostrednej blízkosti. To neznamená, že by sa nemohli tak voľne pohybovať ako ľudia, ale že všetci praví fantomovia, majú len obmedzené priestory jednania.

Holzer hovorí, že sú dva druhy fotografií duchov. Za prvé sú to snímky indivídua na mieste, kde sa stalo nešťastie, za druhé snímky minulosti, bez prítomnosti ducha. Holzer stanovil, že asi 10°percent všetkých zjavení boli praví duchovia, 90°percent boli len dojmy, bez prítomnosti ducha. Takmer všetky fotografie duchov vznikajú náhodou. K fotografii ducha sú nutné tri predpoklady:

Fotograf musí byť na mieste, kde duch straší a kde je ešte aktívny.

V priestore musí byť prítomné fotografické médium, ktoré ma okolo seba správne bioplazmatické pole, ktoré fotografovanie ducha umožňuje. Telo tejto osoby je vlastná kamera. Technická fotokamera predá len obraz na filmový pás. Bez prítomnosti média sa nedosiahne žiadneho snímku. (predpokladám, že to už neplatí pre dnešné fotoaparáty)

Kamera sa musí zamerať v správnej dobe do správneho uhlu.

Je veľmi ťažké ducha fotografovať. Nemá to nič spoločné s experimentom snímania pomocou polaroidnej fotokamery myšlienkové obrazy. Tie sa dajú omnoho jednoduchšie ovplyvniť. Pritom sa pokúšame zachytiť obrazy, ktoré sa premietajú z vyššej dimenzie. Takých fotografií je veľké množstvo.

Jedinečná fotografia duchov sa podarila v roku 1925 lady Palmerovej, keď v doprovode známych navštívila baziliku v Domrémy vo Francúzsku, zasvätenú Panne Orleánskej Jeane d Arc. Zatiaľ, čo pani Palmerová stála v kostole, bola fotografovaná jedným známym. Na fotografii vo vnútri kostola je jasne vidieť duchov dvoch kňazov v talároch, na ktorých sú znaky ľalií šľachticov z Arcu. Experti fotografiu preskúmali, no nenašli žiadnu nezrovnalosť.